Ako sa mení kvalita času som si uvedomil na nedávnom otvorení výstavy profesorov urbanizmu Fakulty architektúry v Bratislave, autorov Alexyho, Trnkusa a Kavana. Sú to nepochybne zakladatelia školy urbanizmu 20. storočia u nás. Na piedestál novodobého urbanizmu vystúpili koncom šesťdesiatich rokov minulého storočia, keď v roku 1971 v medzinárodnej súťaži Viedeň – Južné Mesto, získali druhú cenu. Pre nás študentov bol tento projekt učebnicou urbanizmu. Nové tvorivé princípy tej doby sme na fakulte všetci hltali a podľa nich aj tvorivo rástli. Teraz som sa na ne mal možnosť pozrieť z odstupu času.
Urbanizmus šesťdesiatich rokov
Urbanizmus tej doby bol revolučný. Vychádzal funkcionalizmu formulovaného v ideách Aténskej charty. Oproti kompaktnému mestu devätnásteho storočia to bolo niečo úplne iné. Vznikla horizontálna funkčnná diferenciácii sídiel, hmotovo-priestorové štruktúry sa uvoľnili, nadvládu prevzal solitér. Cievna sústava bola založená na diferenciácii dopravy a peších. Každá typologická funkcia mala svoj charakteristický hmotovo-priestorový tvar.
Tieto idei sa pretavili aj do územného plánovania tej doby. Tvorba urbanistických koncepcií bola založená na expanzii sídiel. Vtedajší tvorca urbanistického návrhu automaticky predpokladal, že sídlo bude neustále rásť. Každý územný plán musel obsahovať územnú rezervu. Ale vstupovalo sa aj do jadrových území miest. Tu bola zásada, že jestvujúce centrum mesta bolo potrebné „nejako“ prestavať. Asanácia nebola problém. Bohužiaľ.
Bratislava je typickým príkladom vtedajšej expanzie. Od roku 1900 do roku 1990 vzrástla temer 5x. Územný plán z roku 1973 dokonca výhľadovo uvažoval so 750 tis. obyvateľmi.
Ale expanzia skončila
Centrálne plánované hospodárstvo v roku 1989 prestalo existovať, a tým aj skončili prognózy o raste. Nie že by ich niekto zrušil, ale rast sa jednoducho prestal konať. Štát prestal investovať do výstavby a iniciatívu prebral súkromný sektor. Ale to, že sídla prestali rásť nie je niekoho chyba, ani to nie je chyba štátu. Totiž neustále sa rásť nedá. Po období expanzie nastáva zákonite depresia. Tak ako v živote, tak aj v ekonomike, a tak aj v urbanizme. Skúste sa neustále nadychovať. To sa jednoducho nedá.
Doba sa zmenila, ale staré urbanistické myslenie zotrváva
Ak sa pozriete na urbasnistické plány vytvorené po roku 1989, vrátane UPN BA, tak staré urbanistické myslenie zostalo. Stále sa pracuje metódou tak, ako nás to učili v 60-tich rokoch. Na sídelnej úrovni sa narába s funkčnou diferenciaciou plôch a na zonálnej úrovni sa stále pracuje s fiktívnymi objektmi, voľne aditívne radenými, bez väčších ambícií na tvorbu priestoru. Vládne solitér, kreslia sa domy. Pojem tvorby ucelenej formy verejného priestoru, siluety, námestia, alebo ulice, súčasné urbanistické myslenie nepozná. V bratislavskej Petržalke od roku 1989 investovali súkromní investori do výstavby nových objektov rádovo niekoľko sto miliónov eur, avšak ani jedného zo starostov nenapadlo tento investičný záujem využiť v prospech Petržalky. Nepodarilo sa vybudovať ani jedno námestie, ani jednu ucelenú ulicu, ani jeden hodnotný verejný priestor.
Vyrástla síce Panónska cesta, ale sama od seba, bez urbanistov. Bola nazvaná cesta, lebo nikto nepredpokladal že sa tu bude jedného dňa diať mestský život. Veď je mimo ťažiska Petržalky. A stalo sa. Cesta sa zrazu zmenila sa na ulicu. Bola mimo urbanistického záujmu a dnes pôsobí ako skladište domov. Ani len stavebnú čiaru, alebo chodník popri ceste nikoho nenapadlo nakresliť. Onejakej aleji, siluete, mestskej polyfunkčnej osi ani nehovoriac.
Súčasná pôdorysná nekoordinovaná forma verejného priestoru Panónskej cesty vbratislavskej Petržalke. Inapriek tomu že je vlastne tangentou obytného územia je najviac mestsky pôsobiacim prostredím Petržalky. To že budú pri ceste niekedy domy sa nepredpokladalo. Dokonca pri obrubníku si niekto postavil plot a predzáhradku. Asi mu nevychádzala zeleň.
Reakcia na zmenené požiadavky výstavby bola odmietavá
Zvýšený záujem o výstavbu v Bratislave za posledných dvadsať rokov vyvolalo odmietavú reakciu ako odbornej, tak aj laickej verejnosti. Mestský plánovači a aj niektorí urbanisti začali volať po „skutočne dobrom územnom pláne“, ktorý bude platiť dlhodobo a najlepšie nastálo. Miesto toho aby sa hľadala filozofia flexibility, prevládla filozofia rigidity. Schválený územný plán je zákon. Nebude si každý stavať ako sa mu zachce a meniť ho kedy sa mu zachce.
OK……. ako vieme zákony sa len tak jednoducho meniť nedajú. Zmena územného plánu trvá niekoľko rokov. Plánovačov nenapadlo, že dlhodobá platnosť je práve vo flexibilite.
A výsledok?
Ťažkopádny, preregulovaný arigidný územný plán sa stal obedzujúcim nástrojom výstavy. Keďže život sa zastaviť nedá, tak stavebný trh išiel tam kde to bolo jednoduchšie. Ako na tej Panónskej ceste. Tam žiadna regulácia neplatila. Aj prudký nárast bratislavskej suburbanity je čiastočne tohoto dôsledkom. Miestne zastupiteľstvá okolitých mestských častí sa tešili, že mal niekto záujem v ich katastri investovať. Tam protestné petície občanov voči výstavbe poslanci neorganizovali ako v jadrovom meste.
Požiadavky na UPD sa zmenili
Zdedené územné plány založené na metodike centrálneho plánovania zrazu prestali vyhovovať. Spločenská objednávka na územné plánovanie sa zmenila, ale metóda územného plánovania nie. Štát do výstavby prestal investovať a požiadavky na výstavbu začal formulovať súkromný sektor. Ten samozrejme žiadny dlhodobý plán nepozná. V dnešnom systéme platnej UPD sa nedá operatívne reagovať na množstvo každodenne sa meniacich požiadaviek stavebníkov.
Ak príde developer na Magistrát hlavného mesta Bratislavby a spýta sa kde by mohol v Bratislave investovať do výstavby, tak ho buď nepríjmu a ak áno, tak mu nič konkrétne nepovedia.Prečo? Lebo to nevedia. Nezaoberajú sa s tým. V politických prejavoch niektorých mestských politikov sa o develperovi hovorí ako o škodnej. Primátori, starostovia a poslanci voľby vyhrávajú pod heslom, že pokiaľ budú zvolení výstavbu nepovolia. Avšak urbanistický vývoj sa zastaviť nedá
Profesor Alexy nám ešte na fakulte zdôrazňoval
Ľudské sídlo sa neustále vyvýja. Buď rastie, alebo degraduje. Tretia cesta nie je. Stabilný, alebo vyvážený stav nie je trvale možný, aj keď sa človek oň bude neustále snažiť. To je zákon vývoja a s tým sa nič robiť nedá. Urbanistická veda vie, že urbanizácia mesta ako spločenská nadstavba a ekonomická základňa sú navzájom dva podmienené javy. Ak sa zmení ekonomická základňa, tak sa zmení aj urbanizácia sídiel. Ale platí to aj naopak. Ak bude Bratislava atraktívny európsky urbanistický unikát, tak oživenie ekonomickej základne v podobe prílivu nových investícií, tvorby nových pracovných príležitosí, a tým aj prílivu ľudí príde samo.
Ako teda plánovať keď nevieme čo sa bude stavať zajtra, nie to ešte za 20 až 30 rokov, a už vôbec nevieme či mesto bude rásť alebo degradovať? Možno budete mať teraz dojem, že v trhovom hospodárstve územný plán nemá zmysel. Áno……., taký z minulého storočia zmysel nemá. Dokonca si myslím že je administratívnou brzdou vývoja. Ale územné plánovanie ako také zmysel má, len musí byť iné.
Územný plán ako popnuka
Keďže ekonomická základňa sa zmenila, musí sa jej prispôsobiť aj metodika územného plánovania. Už nebudeme môcť územný plán považovať za direktívny nástroj plánovania výstavby. Dnes je hlavný objem výstavby v súkromných rukách a tým sa veľmi určovať nedá. Ak chceme, aby sa zabezbečil trvale udržateľný rozvoj sídiel, tak územný plán sa musí stať strategickou ponukou. Ponukou v ktorej si obstarávateľ, mesto, sídlo, alebo región prostredníctvom urbanistickej koncepcie usmerní či podchytí stavebný vývoj želateľným smerom. Územný plán sa musí stať pružným vývojaschopným dokumentom, ktorý nie len usmerňuje záujem stavebného trhu, ale ho aj podnecuje a podporuje. A to je pre ťažkopádne magistráty často problém.
Konkurenčné prostredie mesta
Tak ako v ekonmickej sfére, tak ja vo sfére stavebného rozvoja sa deje konkurencia. Bratislava ako hlavné mesto Slovenska sa dostáva do konkurenčného prostreia s inými európskymi mestami a aj samotné jadrové mesto Bratislavy sa dostáva do konkurenčného postavenia aj voči vlastnej suburbanite. Po investičnom boome v posledných dvadsiatich rokoch záujem o výstavbu v Bratislave klesá. Stačila jedna ekonomická kríza a v zóne Bottova-Landererova, či pred hlavnou stanicou, alebo na Kamennom námestí sa môžu mačky naháňať kľudne ďalších 20 rokov. Dúfať že nastane nejaké záračné oživenie bez vlastného pričinenia je nereálne.
Ak mestské magistráty budú chcieť zabrániť úpadku sídiel, ktorým velia, musia mať pripravenú územnícku ponuku v podobe vlastnej urbanistickej stratégie. Len vtedy budú môcť z investičného záujmu vyťažiť niečo viac pre rozvoj celku. Štát mestám nedá investičné zdroje aBratislave už vôbec nie. Veď tá má najnižšiu nezamestnanosť a najvyšší priemerný plat. Akbudú mestá chcieť aby ich obec nechátrala, tak na strategickú spoluprácu so súkromným sektorom budú musieť skôr či neskôr pristúpiť.
Kam smeruje budúci urbanistický vývoj
Doba sa zmenila. Vývoj urbanizácie smeruje dojestvujúcich mestských prostredí či sa nám to páči alebo nie. Už nebude platiť plošný extenzívny horizontálny rast, kde nejaká tá asanácia nebola problém. Aktuálne je zhodonocovanie jestvujúceho stavu. Teda pôjde o procesy dotvárania, revitalizácie a dostavby. Nie extenzívy, ale intenzívny rast, nie rast vonkajší, ale vnútorný, nie procesy horizontálnej, ale vnútornej vertikálnej expanzie. Vstupom do jestvujúceho mestského prostredia sa karta obrátila. To že tieto procesy nastanú tvrdil profesor Alexy už v sedemdesiatich rokoch minulého storočia. Extenzívny horizontálny rast jedného dňa dozneje a nahradí ho všeobecná intenzifikácia sídiel.
Cievna sústava jednoducho nebude stačiť a extenzívny rozvoj sa spomalí. Budovanie nových komunikačných trás nič nevyrieši, lebo každá nová komunikácia, každý nový obchvat, vytvorí nové urbanizačné jadrá, ktoré pritiahnu ďalšiu extenzívnu výstavbu a dopravná práca v meste sa zase len zvýši. Jedno z riešení dopravy, okrem iných ktoré tu nebudem rozvádzať, teda nie je v doprave samotnej, ale v lokalizácii nových cieľov dopravy v jestvujúcom meste a to hlavne bývania.
Uvolnenie obmedzení výstavby bývania v jadrovom meste je jedným z príspevkov ako zmierňovať dopravnú náročnosť v rozťahanom meste. Doba extenzívnej grandióznej socialistickej prestavby sa zmenila na dobu postupnej intenzívnej kapitalistickej dostavby. A ak sa ani tá dostavba nebude diať, tak mesto začne degradovať, ako to už vidieť na bratislavskom celomestskom centre. Súčasná pôdorysná forma verejných priestorov Námestie SNP, Kamenné námestie, Špitálska v Bratislave.
Princíp premanentnej aktualizácie UPD
Zotrvačnosť v myslení pri tvorbe UPD z doby minulej stále prevláda. Dnes sa ešte stále volá po novom územnom pláne Bratislavy. Ale po akom? Vie to niekto? V čom má byť iný? A čo bude dovtedy, kým bude za tých 5 – 8 rokov hotový? Budeme žiť v nejakom provizóriu a investorom povieme, počkajte? A ako bude znieť zadanie, koľko obyvateľov bude mať napríklad Bratislava za 20 rokov? Teda predstava tvorby „nového“ územného plánu pre Bratislavu je dozvuk z doby minulej. Tadiaľto cesta nevedie.
Ako má územný plán byť životaschopným dokumentom, ktorý dokáže neustále pružne reagovať na stavebný záujem azneho tvorivo ťažiť vprospech mesta? Neznamená to nič iné, len pripustiť metódu premanentnej aktualizácie územného plánu. Princípy premanentnej aktualizácie UPD uverejním nabudúce.
Zmiešané územie jadrového mesta
Metodika UPD je stále ešte založená na pricípe plošného určovania urbanistických funkcií. Nevieme si predstaviť urbanizmus bez navrhovania funkčných plôch, bez objektov, dokonca určujeme aké podiely jednotlivých funkcíí by objekty mali mať. Funkcia ako taká už ďalej nemôže určovať to hlavné o čo v urbanizme ide. To bolo dôležité, keď sa vytváralo nové mesto. Ale dnes sme sa vrátili do jestvujúceho mesta. Tu už funkcia je daná a naviac, neustále sa mení bez toho, aby to určoval nejaký územný plán. Dokonca sa funkcia mení už aj počas výstavby.
Problém vyľudňovania centier miest je na programe už niekoľko desaťročí, ale urbanizmus funkčného zónovania stále platí. Bratislavké námestie SNP je toho príkladom. Nikto tam nie je. Dokonca ani doprava. Prečo? Lebo jednou z príčin je aj to, že v centre mesta nikto nebýva. Skúste podľa UPN BA v cente Bratislavy postaviť bytový dom. To jednoducho nie je možné. V cente podľa UPN musí prevládať vybavenosť. Ja som užívateľ územného plánu BA, tak viem o čom hovorím.
Verejný priestor
Kvalita času sa mení. Po búrlivom rozvoji je potrebné mesto dotvárť do krásy. Teraz je na to čas. Pozornosť sa obracia od urbanizmu domov k urbanizmu priestorov. Nastáva doba kedy do popredia v urbanizme vystupuje forma verejného priestoru. Územný plán už nemôže určovať čo sa má stavať, ale ako sa má stavať. Riešené územie už nemôžeme členiť na farebné plochy rôznych funkcií. Tie stratili význam. V jestvujúcom meste nám budú stačiť len dve plochy a to:
- plochy verejné – cievna sústava
- plochy neverejné – všeobecná stavebná plocha
Ucelená forma verejného priestoru je to aktuálne, s čím by sa mal súčasný urbanista začať zaoberať, ako sa o tom hovorilo aj na nedávnej konferencii Urban Space vBratislave. Urbanistický návrh sa musí sústrediť na formu verejného priestoru, na formu toho prázdneho a tú zaregulovať. My síce nevieme kto tie objekty vymedzujúce mestský priestor postaví, ale vedieť akoby ten verejný priestor mal vyzerať snáď až taký problém nie je. Dnes si ešte stále nevieme predstaviť regulčný plán zóny bez domov. V urbanizme 21. storočia už asi nebudeme môcť urbanistický plán začať kresliť od domov, od fiktívne vymyslených hmotoviek. Investori a ich architekti ich nerešpektovali v minulosti a nebudú ich rešpektovať ani teraz. Nikdy sa takýto plán nenaplnil.
Prečo?
Lebo plán konkrétnych domov nevie pružne reagovať na meniace sa požiadavky stavebného záujmu. Je to len statická, subjektívna autorská architektonická schéma vo veľkom. Šancu by mal len vtedy, ak by sa zrealizoval jedným subjektom a naraz. Ale takto sa urbanizmus nekonal ani v minulosti a nebude sa diať ani teraz.
Regulačný plán musí vyzerať inak
V roku 1983 som v rámci Územného plánu Centra tretieho bratislavského obvodu spracoval prvý oficiálne schválený regulačný plán zóny. Stal sa základom pre vytvorenie prvej metodiky regulačných plánov na UHA v Bratislave, ktorá sa potom dostala aj do stavebného zákona. Odvtedy sa používa. Avšak oproti pôvodnému podkladu zostalo len torzo. Dnešný „kvázi regulačný plán“, architektovi povie presne akú funkciu má povolenú, povie mu koľko metrov štvorcových hrubej podlahovej plochy môže na pozemku navrhnúť, a aj mu presne povie v akých podieloch môže povolené funkcie použiť. Dokonca mu povie, že v centre mesta nemôže byť kafiléria.
Ale sučasný regulačný plán nepovie to vyššie, o čo v urbanizme mesta ide. Nepovie architektovi, ako sa má objekt tváriť voči verejnému priestoru, aký má stupeň urbanity, aký má priestorovotvorný význam. Neurčí ako sa má ten verejný priestor formovať, aby mal nejakú vyššiu ideu a nejaký ucelený tvar a formu. Nepovie mu ako má byť jeho objekt ďaleko od cesty, či má mať pri ceste aj chodník a parkovisko, kde má mať hlavný vstup, kde príjazdy a vjazdy, aký má byť vysoký, kde má byť priehľad, dominanta, socha, námestie a či má, alebo nemá povolené okná aj na bočnej fasáde. Nestanoví mu ako má dom prispieť k formovaniu toho verejného priestoru.
Prečo?
Lebo nikto nenakreslil formu toho prázdneho, toho čo človek užíva, čo vníma a kde sa pohybuje. Regulačný plán v súčasnom ponímaní o formovaní verejného prieastoru nič nehovorí. Dokonca ani nemá dané hranice vymedzených území zástavby ako východisko pre výpočet v súčasnosti tak „dôležitých“ číselných urbanistických ukazovateľov intenzity využitia územia. Nerozčlení územie na plochy verejné aneverejné, neurčí kde sa má stavať akde nie. Nestanoví urbanistikú hodnotu stavebných pozemkov, koľko má mať napríklad zástavba minimálne podlaží.
A a zrazu sa na cennom nároží dvoch mestských tried obajví prízemný obchodný objekt so šedou architektúrou skladu. Ale schvaľujúce orgány sa tešia, ak nie je priestorová regulácia môžu „tvorivo“ manévrovať, aby zabránili príliš intenzívnej výstavbe, a potom to dopadne ako na tej Panónskej. Regulačný plán musí formulovať vyšší verejný priestorový záujem mesta. Urbanista síce nemôže vedieť predpokladať vývoj funkčného a stavebného záujmu dopredu na 20-30 rokov ako tomu bolo v plánovanom hospodárstve, ale určiť formu ako má mesto vyzerať za 20 až 30 rokov dopredu ako priestorovú ponuku, až taký problém nie je. Tvorba urbanistickej koncepcie sa bude musieť začať kresliť od toho prázdneho ako v 2D, tak aj v 3D.
Má stavebník záujem na kvalite verejného priestoru?
Často počujem, že developer nemá záujem o to verejné, o to vyššie, čo je verejný priestor. Ale to vôbec nie je pravda. Každý sofistikovaný developer si uvedomuje, že v peknom verejnom prostredí mesta sa mu jeho produkt bude lepšie predávať. Zvýši sa jeho cena a zvýši sa cena aj okolitých nehnuteľností. On na kvalitnom verejnom priestore má eminentný záujem a je aj ochotný na ten verejný priestor prispieť. Veď nakoniec sa to aj tak v praxi deje. Ale ako a kde má prispieť do toho verejného, to mu musí niekto povedať. To by sa musela samospráva zhodonocovaním vlastného urbánneho prostredia zaoberať a mať aj, okrem iného, koncepciu v podobe flexibilného regulačného plánu.
Chceme mať pekné mesto?
Minulá doba nám zanechala na tú dostavbu dostatočné množstvo priestoru. Mestá sú vyzubené. Po brutálnych zásahoch dopravy, ktorá si presekala trasy do jestvujúcich stavebných štruktúr ostali len torzá. Verejný priestor tvoria odhalené vnútrobloky, zadné fasády, štíty domov a postupne si na to zvykáme. Pozrite si hlavné „ulice“ väčšiny slovenských miest. Ucelený tvar mestského priestoru sa stratil. Doprava si presekala cestu cez mesto. Ulica má hrdý názov Staromestská.
Vyzubené mesto. Výjazd z hlavnej stanice na Šancovú ulicu. Teda to čo je dnes aktuálne je ponuka urbanizácie založená na tvorbe verejného priestoru. To od tvorcov uzemných plánov sa očakáva. Neočakávajú to len obstarávatelia, schvaľujúce orgány a investori, ale hlavne človek, ktorý v meste žije, pracuje a býva.
